Medzi rôznymi formami pobožnosti, ktoré nám zanechala sv. Faustína, zaujíma osobitné miesto sviatok Božieho milosrdenstva. Vyplýva to nie z počtu zjavení, ktoré sa s ním spájajú, ale skôr z množstva prisľúbení, ktoré Ježiš spojil so slávením tohto sviatku.

Zjavenia o sviatku Božieho milosrdenstva
V pondelok vo Veľkom týždni 17. apríla 1933 dal Ježiš sv. Faustíne poučenie, akým spôsobom sa má uctievať jeho milosrdenstvo, a opísal jej úlohu, ktorú má splniť na sviatok Božieho milosrdenstva – prejsť celý svet a privádzať zomdlené duše k prameňu jeho milosrdenstva.

Keď už bol obraz Božieho milosrdenstva takmer dokončený, uskutočnilo sa výnimočne dôležité zjavenie, ktoré zohralo dôležitú úlohu v stvárňovaní pobožnosti. Spasiteľ opäť vyjadril veľkú túžbu, aby sa v prvú nedeľu po Veľkej noci slávil sviatok milosrdenstva. V ten deň sa má z kazateľníc ohlasovať chvála Milosrdenstva, ktoré nezastaví nijaká ľudská bieda. Počas tohto zjavenia Ježiš po prvý raz vyslovil veľký prísľub spojený so slávením sviatku Milosrdenstva: „Kto v tento deň pristúpi k prameňu života, dosiahne úplné odpustenie hriechov a trestov.“

28. apríla 1935, na Bielu nedeľu, čiže v prvú nedeľu po Veľkej noci, počas slávnostnej pobožnosti v Ostrej Brame, kde bol vystavený obraz Božieho milosrdenstva, keď kňaz vzal Oltárnu sviatosť, aby ňou požehnal ľud, videla sestra Faustína Ježiša v rovnakej podobe, v akej bol na obraze. Spasiteľ udelil ľudu požehnanie a lúče milosrdenstva sa rozliali na celý svet. Po chvíli svätica počula slová: „Ten sviatok vyšiel z vnútra môjho milosrdenstva a je potvrdený v hlbinách môjho zľutovania. Obdrží ho každá duša, ktorá verí a dôveruje môjmu milosrdenstvu.“ Prostredníctvom apoštolky Božieho milosrdenstva odkázal všetkým ľuďom, osobitne hriešnikom, aby sa nebáli priblížiť sa k nemu.

3. apríla 1937, na vigíliu Bielej nedele, sa Ježiš obrátil na Faustínu so žiadosťou, aby tlmočila jeho veľkú túžbu kňazovi, aby na sviatok Božieho milosrdenstva povedal kázeň o jeho nepochopiteľnom milosrdenstve. V ďalší deň Ježiš po tretí raz vyslovil osobitný prísľub spojený so sviatkom Milosrdenstva, podľa ktorého každý, kto sa vyspovedá a pristúpi ku svätému prijímaniu na sviatok Milosrdenstva, získa úplné odpustky.

Posledné zjavenie týkajúce sa sviatku Božieho milosrdenstva sa odohralo na konci januára 1938. Ježiš požiadal svoju dôverníčku, aby povedala ostatným, že sviatok Božieho milosrdenstva vytryskol z jeho vnútra pre potechu celého sveta.

Príprava na sviatok – deviatnik
Sviatku Božieho milosrdenstva má podľa zjavení sestre Faustíne predchádzať deviatnik, ktorý sa má začať na Veľký piatok. Ježiš dvakrát vyjadril želania, aby sa jeho snúbenica deväťdňovou pobožnosťou pripravila na túto slávnosť. Svätica nám zanechala prísľuby Spasiteľa určené všetkým veriacim, ktoré vyjadrujú slová: „V tejto novéne udelím dušiam všetky milosti.“

S plnou vážnosťou treba zdôrazniť, že vo svetle posolstva sv. Faustíny Ježišovou vôľou bolo, aby sviatok Božieho milosrdenstva predchádzala novéna pozostávajúca z korunky k Božiemu milosrdenstvu. Na jej odriekanie sú totiž viazané mimoriadne prisľúbenia. Hoci výsadným časom na jej modlenie sú dni medzi Veľkým piatkom a sviatkom Božieho milosrdenstva, rovnako sa možno novénu modliť aj v inom čase. Ak bude táto modlitba vychádzať z dôvery potvrdenej skutkami milosrdenstva, stane sa skutočným prejavom pobožnosti.

Dejiny sviatku
Na Bielu nedeľu 16. apríla 1944 sa v Krakove – Lagiewnikách po prvý raz slávnostne slávil sviatok Božieho milosrdenstva. V tento deň krakovský spovedník apoštolky Božieho milosrdenstva o. Józef Andrasz vykonal posviacku druhého obrazu Najmilosrdnejšieho Spasiteľa, ktorý namaľova Adolf Hyla pre kláštornú kaplnku.

Sviatok Božieho milosrdenstva si vďaka rozbehnutým aktivitám skutočne získaval čoraz väčšie uznanie. Arcibiskup Eugeniusz Baziak v mene kardinála Adama Sapiehu 14. mája 1951 udelil na sedem rokov úplné odpustky veriacim, ktorí navštívia na Bielu nedeľu kláštor v Lagiewnikách, čo prispelo k ešte väčšiemu rozkvetu úcty k Božiemu milosrdenstvu.

Tento živý rozvoj prerušil dekrét Svätého ofícia z 19. novembra 1958, adresovaný biskupom a všetkým rehoľným predstaveným, v ktorom stálo: „Sviatok Božieho milosrdenstva sa nebude ustanovovať.“ O štyri mesiace neskôr bola podpísaná Notifikácia Svätého ofícia, ktorá zakazovala šírenie úcty k Božiemu milosrdenstvu vo formách, ktoré predložila sestra Faustína.

Až odvolanie spomenutého dokumentu v r. 1978 znamenalo novú etapu v dejinách úsilia o sviatok Božieho milosrdenstva. 23. marca 1993 poľskí biskupi poslali Svätému Otcovi Jánovi Pavlovi II. prosbu o ustanovenie sviatku Božieho milosrdenstva.

Korunou úsilia o zavedenie sviatku Božieho milosrdenstva v celej Cirkvi, ktoré trvalo niekoľko desaťročí, bola kanonizácia sestry Faustíny. Nie náhodou sa podľa želania Svätého Otca, podobne ako blahorečenie v roku 1993, konala na Druhú veľkonočnú nedeľu. Počas kanonizačnej homílie pápež oznámil, že odteraz sa v celej Cirkvi bude tento deň nazývať Nedeľa Božieho milosrdenstva. 5. mája 2000 nadobudlo pápežovo rozhodnutie právnu formu. Tak sa splnila vrúcna túžba sestry Faustíny a miliónov ľudí modliacich sa za zavedenie sviatku Božieho milosrdenstva v celej Cirkvi.

Obraz v Denníčku sv. Faustíny

Prvou formou úcty k Božiemu milosrdenstvu, ktorú nám odovzdala sv. Faustína, je uctievanie obrazu Božieho milosrdenstva. Táto téma sa rozvíja na stránkach Denníčka od prvých strán až po posledné. Koncom novembra 1932 vo Walendowe na konci duchovných cvičení po obnovení sľubov a svätom prijímaní sa Ježiš ukázal Faustíne a milo sa k nej obrátil so žiadosťou, aby sa zadívala na jeho milosrdné Srdce. Poslúchla jeho želanie, uprela svoj zrak na Ježišovo srdce a uvidela, že z neho vyšli dva lúče, ktoré “sú na tom obraze“. Vtedy podľa svedectva v denníčku pochopila, aké veľké je Božie milosrdenstvo. Začiatkom roku 1934, keď sa už začalo pracovať na maľbe, sa svätica obrátila na Ježiša s otázkou, či nápis na obraze môže znieť “Kristus, Kráľ milosrdenstva“. Spasiteľ vtedy potvrdil, že je Kráľom milosrdenstva, potom vyjadril želanie, aby bol obraz Božieho milosrdenstva verejne vystavený v prvú nedeľu po Veľkej noci. V istom zjavení Ježiš spresnil aj úlohu obrazu v úcte k Božiemu milosrdenstvu : má byť “nástrojom” na čerpanie milostí z prameňov milosrdenstva.

Kým prebiehali práce na obraze, o. Sopočko prikázal sestre Faustíne, aby objasnila význam lúčov, ktoré sú zvečnené na portréte Božieho milosrdenstva. Pri modlitbe počula Ježišove slová, že tie dva lúče označujú krv a vodu, ktoré vytryskli z jeho boku, keď ho prebodli kopijou na kríži. „Tie dva lúče znamenajú krv a vodu – svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duše …“ Pravdepodobne tiež v novembri 1934 sa uskutočnilo zjavenie, ktoré po prvý raz spojilo túto úctu k Božiemu milosrdenstvu s eucharistickým kultom. Počas sv. omše pri vystavovaní Oltárnej sviatosti sv. Faustína uvidela dva lúče – červený a svetlý ako na obraze Božieho milosrdenstva – vychádzajúce z najsvätejšej Oltárnej sviatosti. Odrážali sa na sestrách a chovaniciach, ale v rozličnej miere. Podobný obsah malo videnie opísané pod dátumom 20.decembra 1934. Keď Faustína večer vošla do svojej cely, videla Pána Ježiša vystaveného v najsvätejšej Oltárnej sviatosti, pred ktorou adoroval o. Sopočko, veľký počet duchovných a zástup ľudí. Z oltárnej sviatosti vyšli dva lúče „ ktoré sú na obraze “ . Potom, ako zapísala svätica, „ prešli do rúk môjho spovedníka a neskôr do rúk duchovných. Z ich rúk prešli na ľudí a vrátili sa do hostie “.

28. apríla 1935 ma Druhú veľkonočnú nedeľu, keď kňaz zdvihol Najsvätejšiu oltárnu sviatosť, aby ňou požehnal účastníkov liturgie, Faustína uvidela Krista v takej podobe ako na obraze. Sám Ježiš udelil zhromaždeným požehnanie a lúče milosrdenstva sa rozšírili na celý svet. Sestra mala nezvyčajné videnie, ktoré opísala takto : “Uzrela som nepredstaviteľné svetlo v tvare krištáľového príbytku, utkaného zo svetlých vĺn, neprístupného nijakému stvoreniu ani duchovi. Do toho svetla viedlo troje dverí – a v tej chvíli vošiel Ježiš v takej podobe ako na obraze do toho svetla – do druhých dverí, do vnútra jednoty. Je to trojičná jednota, ktorá je nepochopiteľná nekonečnosť“.

20. júna 1935 na sviatosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi obraz Božieho milosrdenstva umiestnili na jeden zo štyroch oltárov. Počas procesie, keď položili najsvätejšiu Oltárnu sviatosť na oltár, lúče z obrazu prešli cez svätú hostiu a rozišli sa na celý svet. Faustína vtedy začula slová, že cez ňu ako cez túto hostiu prejdú lúče milosrdenstva na svet. V omamnom videní povýšenia na oltári z utorka vo Veľkom týždni 23.marca 1937 – bol to deň, ako zapísala svätica, v ktorom jej Boh udelil veľa milostí, ktoré sa týkali obrazu Božieho milosrdenstva, Faustína uzrela najsvätejšiu Oltárnu sviatosť vystavenú na hlavnom oltári rehoľnej kaplnky, z ktorej po chvíli vyšli dva lúče a potom sa rozšírili na celý svet. A zrazu na oltári stál Ježiš v podobe, ako bol namaľovaný na obraze. Pozrel s veľkou láskavosťou a radosťou na pápeža, duchovenstvo i na všetok verný ľud. Onedlho Faustína počula Spasiteľove slová, ktoré ju vyzývali, aby odriekala korunku na úmysel spásy istého hriešnika. Keď sa začala modliť, videla, ako veľké množstvo satanov čakalo na túto dušu a jeho anjel strážca bol bezmocný. Keď sa však modlila korunku, uzrela Ježiša v takej podobe ako na obraze. Zo spasiteľovho Srdca vyšli lúče milosrdenstva, ktoré obklopili umierajúceho, ktorý poslednýkrát vydýchol pokojne a “temné mocnosti vydesené utiekli“.

Funkcia obrazu

Obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňou milosrdenstva. Obraz je zároveň, ako to bolo vyjadrené v zjavení z decembra 1935, prostriedkom, ktorým sám Ježiš udeľuje milosti.

Druhú úlohu obrazu ukázal Kristus v zjavení z 24.októbra 1936, v ktorom definoval obraz ako znamenie pripomínajúce ľuďom požiadavku dôvery a konanie skutkov milosrdenstva. Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba. Ježišove slová o obraze, ktorý má pripomínať požiadavky jeho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je mŕtva, poukazujú na slová z Listu sv. Jakuba: ” …. čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky?”

Dejiny obrazu Božieho milosrdenstva

Zjavením 22. februára 1931 v Plocku sa začalo uctievanie Božieho milosrdenstva. Vtedy Ježiš poveril Faustínu namaľovať obraz, ktorý sa mal uctievať na celom svete a mal byť totožný s detailmi videnia. Nebola to ľahká úloha. Ježiš jej dal vedieť, že chce, aby obraz, o ktorom vravel, bol namaľovaný štetcom a posvätený na Druhú veľkonočnú nedeľu, čiže v zamýšľaný sviatok Božieho milosrdenstva.
Keď svätica nevedela, čo ďalej robiť, vybrala sa k predstavenej Róze Klobukowskej. Keď k nej pristupovala, tíško povedala: „Pán Ježiš mi prikázal vidieť ho v predstavených“, potom rozprávala o zjavení a žiadosti Pána Ježiša namaľovať obraz s nápisom „Ježišu, dôverujem v Teba!“ Sestra Róza nebrala tieto slová vážne, ale predsa len jej dala štetec, plátno a povedala: „Dobre, sestra, maľuj!“ a na potvrdenie nadprirodzenosti zjavenia žiadala nejaký znak. Sestra Faustína sa pokúšala naskicovať obraz, ale bez väčšieho úspechu. Deti z okolia vtedy postávali naproti oknám sestier a videli, ako z jedného z nich vychádzajú lúče. Bolo to okno sestry Faustíny. Ostatné rehoľníčky situácia znepokojila, vybrali sa teda za predstavenou a prosili, aby zasiahla. Keď išla v novembri 1932 na tretiu probáciu do Varšavy, predniesla matke generálnej predstavenej ( teraz osobne ) žiadosť Pána Ježiša. Predstavená však aj teraz prijala Faustínine slová skepticky.

V ustavičných útrapách, nenachádzajúc pochopenie ani u predstavených, ani u spovedníkov, zmietaná neistotou, že to všetko je mam a výmysel, a z druhej strany ustavične vnútorne poháňaná, nevedela Faustína, čo si ďalej počať. Vnútorne rozorvaná začula vo Veľkom pôste roku 1933 z úst Spasiteľa dramatické slová napomenutia. Chcela síce poslúchnuť Božiu vôľu, ale mučená ťažkosťami sa rozhodla, že pri spovedi pred večnými sľubmi poprosí spovedníka o uvoľnenie z povinnosti maľovať obraz. Spovedník, ktorým bol o. Józef Andrasz SJ, ju nielenže nezbavil zverenej úlohy, ale jej aj zakázal odkloniť sa od vnútorných vnuknutí.

Po večerných sľuboch poslali sväticu do vilnianskeho kláštora, kde mala plniť funkciu záhradníčky. Práve vo Vilne, v meste Matky Božieho milosrdenstva – Matky Božej Ostrobramskej, sa mala konečne splniť žiadosť Pána Ježiša – namaľovanie obrazu Božieho milosrdenstva. V tomto neobyčajnom meste stretla Faustína kňaza, ktorý sa stal jej duchovným vodcom a spolu s ňou hlásateľom posolstva Božieho milosrdenstva. Týmto jasnozrivým človekom bol o. Michal Sopočko, profesor pastorálnej teológie a zároveň pravidelný spovedník v Kláštore Matky Božieho milosrdenstva vo Vilne. Dva razy mala predtým svätá Faustína videnie kňaza, ktorého jej Boh dá na pomoc. S istotou ho spoznala v o. Sopočkovi.
Jemu prezradila kategorickú žiadosť Pána Ježiša, aby namaľovala obraz Božieho milosrdenstva. O. Sopočko nebol spočiatku celkom presvedčený o hodnovernosti zjavenia, preto poslal sv. Faustínu na psychiatrické vyšetrenie, ktoré vykonala Dr. Helena Maciejewska. O. Sopočko napokon ustúpil ustavičnému naliehaniu. Hoci, ako sám priznal, skôr zo zvedavosti, ako z presvedčenia o nadprirodzenosti zjavenia sa ujal veci namaľovania obrazu Milosrdného Krista. O. Sopočko sa obrátil s objednávkou na Eugieniusza Kazimirowského, pomerne priemerného maliara, špecialistu najmä na portréty a náboženské maľby. 2. januára 1934 sa sestra Faustína po prvý raz vybrala do ateliéru A. Kazimirowského a odvtedy pravidelne raz a niekedy aj dva razy do týždňa usmerňovala umelcov štetec. Sestra Faustína nebola s postupom prác spokojná, podoba Krista sa jej nezdala taká pekná ako vo videní. Raz po návrate domov sa vybrala do kaplnky a veľmi plakala. Vtedy povedala Pánu Ježišovi: „Kto ťa namaľuje takého pekného, aký si?“ V tom počula slová: „Veľkosť tohto obrazu nespočíva v kráse farby ani štetca, ale v mojej milosti“.

V júli 1934 bol obraz konečne hotový. O. Sopočko dal z vlastných peňazí hororár E. Kazimirowskému a obraz si vzal do bytu. Obraz Božieho milosrdenstva bol formálne majetkom o. Sopočka a spočiatku ho mal vo svojom byte. Na jeseň roku 1934 ho zavesili v klauzúre v tmavej chodbe kláštora bernardínok pri Kostole sv. Michala, ktorého bol o. Sopočko správcom.

Sestra Faustína naliehala, aby bol obraz Božieho milosrdenstva vystavený na verejnosti. Obrátila sa preto s týmto odkazom Pána Ježiša na o. Sopočka, aby obraz umiestnil počas osobitného trídua na počesť osláv 1900. výročia vykúpenia v Ostrej Brame. Tento zámer sa ukázal absolútne neuskutočniteľný. Ostrá Brama totiž bola významnou posvätnou pamiatkou Vilna a umiestnenie iného obrazu v nej bolo prinajmenšom nevhodné. Nakoniec sa to podarilo. Čas trídua pripadol na piatok, sobotu a nedeľu hneď po Veľkej noci. Takýmto obdivuhodným spôsobom sa malo splniť vrúcne želanie Pána Ježiša, aby obraz Božieho milosrdenstva bol uctievaný na Druhú Veľkonočnú nedeľu.

Vývoj kultu obrazu

20. júna 1935 znovu vystavili obraz na verejnú úctu. Stalo sa to na slávnosť Božieho tela, keď plátno s obrazom Milosrdného Krista postavili na jeden zo štyroch oltárov. O. Sopočko spomínal, že obraz niekoľko ráz použili pri oslavách Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi vo vilnianskej farnosti. V decembri 1935 Pán Ježiš ešte raz prikázal sestre Faustíne, aby obraz vystavili na verejnú úctu a aby nebol za bránami kláštornej klauzúry. Sestra Faustína sa toho nedočkala, bola preložená do Walendowa pri Varšave. Onedlho Faustínu preložili do Krakova. Tam ju čakala radostná správa z Vilna. O. Sopočko jej v liste z 15. mája 1936 oznámil, že začal publikovať články o Božom milosrdenstve a že na Druhú veľkonočnú nedeľu 1936 umiestnil obraz Božieho milosrdenstva v Kostole sv. Michala. 10. júna 1936 o. Sopočko oznámil sestre Faustíne, že jeho kniha s názvom Božie milosrdenstvo a reprodukciu obrazu Najmilosrdnejšieho Spasiteľa na obálke už vyšla. Autor rozposlal po 150 exemplárov tejto knižky.

Andrzej Witko

Pôvod Korunky k Božiemu milosrdenstvu

Počas zjavenia sv. Faustíne 13. a 14. septembra 1935, Ježiš obohacuje kult k Božiemu milosrdenstvu o nový, veľmi dôležitý prvok, o korunku k Božiemu milosrdenstvu. Večer 13. septembra sestra Faustína vo svojej cele videla anjela, vykonávateľa Božieho hnevu. Pod nohami mal oblak, z ktorého išli hromy a blesky k jeho rukám a z jeho rúk potom vychádzali a dopadali na zem. Toto znamenie Božieho hnevu malo zasiahnuť zem, zvlášť jedno miesto. Keď to sestra Faustína videla, začala prosiť anjela, aby chvíľu počkal, aby svet mohol robiť pokánie. Ale jej prosba bola voči Božiemu hnevu ničím. V tej chvíli uzrela Najsvätejšiu Trojicu a vo svojej duši začala cítiť silu Kristovej milosti. Táto sila milosti ju priviedla k tomu, aby opäť začala prosiť za svet. Tento krát však už slovami, ktoré vnútorne počula. Keď sa tak modlila, uvidela bezmocnosť anjela. Ten nemohol vykonať spravodlivý trest na ľuďoch, ktorý si za svoje hriechy zasluhovali. Faustína mala skúsenosť neobyčajnej moci tejto modlitby, pretože vraví, že s takou vnútornou silou ako vtedy, sa ešte nemodlila (porov. D 474-475). Ďalej citát priamo z Denníčka: „Slová, ktorými som pokorne prosila Boha, sú nasledovné: Večný Otče, obetujem Ti telo a krv, dušu i božstvo Tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista, za naše hriechy i za hriechy celého sveta. Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami“ (D 474).

„Na druhý deň ráno, keď som vošla do našej kaplnky, počula som vnútorne tieto slová : Vždy, keď vojdeš do kaplnky, pomodli sa hneď modlitbu, ktorú som ťa včera naučil. Keď som sa modlila tú modlitbu, začula som v duši slová: Táto modlitba je na uzmierenie môjho hnevu. Budeš sa ju modliť deväť dní na obyčajnom ruženci nasledujúco: najprv sa pomodlíš jeden Otče náš, Zdravas Mária a Verím v Boha. Potom na zrnkách Otčenáša budeš hovoriť nasledujúce slová: Večný Otče, obetujem Ti telo a krv, dušu i božstvo Tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta. Na zrnkách Zdravasov budeš hovoriť nasledujúce slová: Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom. Na zakončenie sa pomodlíš trikrát tieto slová: Svätý Bože, Svätý Mocný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom” (D 476).

Bol to teda sám Ježiš, ktorý konal, pozýval sestru Faustínu k modlitbe, pričom jej vlial do duše neobyčajnú horlivosť. Bol to Ježiš, ktorý ju vyzýval, aby sa modlila novénu zloženú z modlitby, ktorú jej nadiktoval. Avšak milosrdenstvo, ku ktorému sa obraciame pri modlitbe Korunky a ktoré modlitba Korunky vyprosuje, je milosrdenstvom Večného Otca, teda Boha Otca. Z toho vyplýva, že predmetom tejto formy úcty Božieho milosrdenstva, je nekonečné milosrdenstvo Boha Otca. Text Denníčka nie je dostatočne jasný záverečnej časti Korunky. Hovorí sa len všeobecne, že sa modlí na zakončenie. Tu vzniká otázka, či sa má trishagion modliť iba raz na zakončenie celej Korunky po piatom desiatku, alebo sa má modliť po každom desiatku. Keď pozorne čítame celý Denníček, mali by sme skonštatovať, že záverečná modlitba sa hovorí iba raz, na úplné zakončenie. Na druhej strane podobnosť Korunky s ružencom Panny Márie, na ktorom sa jednoznačne inšpiruje, by nám našepkávalo, že správnejšie by bolo modliť sa trishagion po každom desiatku, tak ako sa modlíme Sláva Otcu po každom desiatku klasického ruženca. Analyzovaný text v Denníčku (porov. D 476) neumožňuje rozhodnúť túto neistotu.

Kedy sa modliť Korunku

Korunka je určená na utíšenie Božieho hnevu, ako to bolo Ježišom povedané pri zjavení večer 13. septembra 1935. To je jasným znakom toho, že táto modlitba má hodnotu pre všetkých, a je určená pre všetkých. Prvotné obmedzenie jej recitovania len na samotnú sestru Faustínu bolo len dočasné. Novénu, ktorú sa mala modliť nebola jednoduchou vecou ak uvážime, že sa ju mala pomodliť počas deviatich dní vždy, keď vstúpila do kaplnky. Ježiš ďalej chcel, aby sa pri modlitbe používal klasický ruženec, ktorý slúži ako pomôcka pri modlitbe ruženca Panny Márie. Teda aby mal päť desiatkov.

Ďalším dôležitým zjavením ohľadom Korunky bolo zjavenie v septembri 1936, pretože počas neho Ježiš rozšíril výzvu modliť sa Korunku pre všetkých ľudí a pripojil k jej modlitbe veľké prisľúbenie. Ide o slová, ktoré Faustína počula vnútorným hlasom vo svojej duši. Výzva modliť sa Korunku bola adresovaná najprv samotnej sestre Faustíne, následne všetkým ľuďom: “V istej chvíli, keď som prechádzala chodbou do kuchyne, počula som v duši slová: Modli sa neustále túto korunku, ktorú som ťa naučil. Ktokoľvek sa ju bude modliť, dosiahne v hodine smrti veľké milosrdenstvo. Kňazi ju budú podávať hriešnikom ako poslednú záchranu. Hoci by bol hriešnik najzatvrdlivejší, ak sa len raz pomodlí túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva. Túžim, aby celý svet poznal moje milosrdenstvo. Dušiam, ktoré dôverujú môjmu milosrdenstvu, túžim udeliť nepochopiteľné milosti” (D 687).

Prisľúbenia Pána Ježiša spojené smodlitbou Korunky

Je to nekonečné Ježišovo milosrdenstvo, ktoré tu hovorí a zároveň je zdrojom takého veľkého prisľúbenia a milosti: dobrá smrť pre hriešnikov, aj pre tých najväčších, za podmienky, že sa aspoň raz pomodlia Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Táto potešujúca Ježišova výzva určite vylučuje akúkoľvek mágiu, pretože Pán hneď pripája k tomuto veľkému prisľúbeniu nevyhnutnú podmienku získania milosti: dôveru v Božie milosrdenstvo. Logika je nasledovná: Ježišovým cieľom je, aby ľudia spoznali jeho milosrdenstvo voči celému svetu prostredníctvom šírenia úcty k Božiemu milosrdenstvu. Aby dosiahol tento cieľ, Ježiš chce udeliť veľmi veľa milostí dušiam, ktoré dôverujú v jeho milosrdenstvo. Všetci chápeme, že zaistiť dobrú smrť v stave posväcujúcej milosti tomu, kto čo i len jeden raz odrecitoval Korunku, je neslýchanou milosťou, ľudsky nepochopiteľnou, ale hodnou nekonečnosti milosrdenstva, ale len vtedy, ak je recitovaná ako výsledok dôvery v Božie milosrdenstvo. Modlitba Korunky je teda prejavom, vonkajším výrazom tejto vnútornej dôvery. Niet prístupu k Božiemu milosrdenstvu bez dôvery a recitovanie Korunky k Božiemu milosrdenstvu bez dôvery k tomuto Milosrdenstvu by bolo bezcenné a nezaistilo by vôbec získanie milosti dobrej smrti.

Druhý veľký prísľub pre zomierajúcich či agonizujúcich je ešte významnejší a väčší ako ten prvý. Ježiš dáva totiž prísľub tej istej milosti obrátenia a odpustenia hriechov aj v prípade, že zomierajúci resp. agonizujúci človek sa už sám nemôže korunku modliť. V tom prípade možno obsiahnuť prisľúbenú milosť vtedy, ak sa prítomní počas jeho agónie budú modliť Korunku pri jeho lôžku. Ak sa ju pomodlia pri umierajúcom, získajú pre neho tú istú milosť odpustenia: „Každú dušu, ktorá sa bude modliť túto korunku, budem v hodine smrti brániť ako svoju chválu. Ak sa ju pri zomierajúcom pomodlia druhí, dostanú tie isté odpustky. Keď sa pri zomierajúcom odrieka táto korunka, zmierňuje sa Boží hnev a nepochopiteľné milosrdenstvo zaplavuje dušu“ (D 811). Všetky tieto vyjadrenia smerujú jednoznačne k tomu, že duša dostane milosť návratu do stavu posväcujúcej milosti.

Tretie zvláštne prisľúbenie dopĺňa dve predchádzajúce, je určené umierajúcim a týka sa tých, čo sú v agónii. Modliť sa ju môže sám agonizujúci, ak ešte môže, alebo tí, čo sú pri jeho lôžku. Tento prísľub Ježiš dáva 28. januára 1938. Počas zjavenia povie sv. Faustíne: „Dcéra moja, povzbudzuj duše, aby sa modlili korunku, ktorú som ti odovzdal. Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma budú prosiť. Keď sa ju budú modliť zatvrdliví hriešnici, naplním ich duše pokojom a hodina ich smrti bude šťastná. Napíš to kvôli utrápeným dušiam: keď duša vidí a pozná ťarchu svojich hriechov a keď sa jej pred očami zjaví celá priepasť úbohosti, do ktorej sa ponorila, nech si nezúfa, ale nech sa s dôverou vrhne do náručia môjho milosrdenstva ako dieťa do objatia milovanej matky. Tieto duše majú prednostné právo na moje ľútostivé srdce, na moje milosrdenstvo. Povedz, že žiadna duša, ktorá vzývala moje milosrdenstvo nebola zahanbená. Mám zvláštne zaľúbenie v duši, ktorá dôveruje mojej dobrotivosti. Napíš, že keď sa túto korunku budú modliť pri zomierajúcich, postavím sa medzi Otca a zomierajúcu dušu nie ako spravodlivý Sudca, ale ako milostivý Spasiteľ “ (D 1541).

Ako sa modliť Korunku?

Vonkajšie hlasné recitovanie Korunky má byť výrazom vnútornej dôvery. Táto modlitba má mať ešte jednu podstatnú charakteristiku: vytrvalosť. Pán Ježiš síce dvakrát výrazne uistil, že Korunkou môžeme vyprosiť všetko, ale nikdy netvrdil, okrem milosti dobrej smrti, že budeme vypočutí ihneď po jej prvom odriekaní. V zjaveniach sv. Faustíne máme príklady, keď jedna Korunka stačila na zaistenie pokojnej a dobrej smrti umierajúcemu (porov. D 1565), ale aj také, keď ten istý cieľ bolo možné dosiahnuť len dlhým a vytrvalým opakovaním tejto Korunky a neznechucovaním sa tým, že nie sme hneď vypočutí (porov. D 1035). Vyžaduje sa od nás nielen litera a duch úcty, ale aj Ježišovo učenie z evanjelia, „ako sa treba stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1). Pretože veľká vytrvalosť a stálosť je prejavom veľkej dôvery, a tiež preto, že získaných veľkosť milostí závisí od veľkosti dôvery, je pochopiteľné, že pre vyprosenie niektorým zvlášť veľkých darov či milostí, Božie milosrdenstvo vyžaduje dlhú a vytrvalú modlitbu a neustávajúce recitovanie Korunky. Raz sv. Faustína, aby vyprosila dážď v období veľkého sucha, nepretržitým opakovaním Korunky tri hodiny (porov. D 1128). Koncom mája 1938 sa sestra Faustína zobudila počas veľkej búrky, zúril víchor a dážď, každú chvíľu šľahali blesky. Začala sa modliť, aby búrka nespôsobila žiadnu škodu, a vtom počula vnútorné slová: „Pomodli sa tú korunku, ktorú som ťa naučil a búrka prestane“. Faustína sa hneď začala modliť korunku a búrka prestala ešte predtým, ako ju dokončila. Pán jej potom povedal: „Ňou vyprosíš všetko, ak to, o čo prosíš, bude v zhode s mojou vôľou“ (D 1731). Pri týchto príležitostiach Ježiš dáva modlitbe Korunky dôležité prisľúbenia, že touto modlitbou možno vyprosiť všetko.

Novéna pozostávajúca z Korunky

Počas ďalšieho zjavenia v októbri 1936 Ježiš žiada, aby sa novénu pozostávajúcu z modlitby Korunky modlili všetky sestry a chovankyne: „Dnes mi Pán povedal: Choď za predstavenou a povedz jej, že si prajem, aby sa všetky sestry aj deti modlili korunku, ktorú som ťa naučil. Nech sa ju modlia deväť dní v kaplnke, aby zadosťučinili môjmu Otcovi a vyprosili Božie milosrdenstvo pre Poľsko” (D 714).

Milosti, ktoré môžeme vyprosiť touto modlitbou teda zahŕňajú dobrá materiálne aj duchovne. Podmienkou je, aby to, o čo sa v modlitbe prosí, bolo zhodné s Pánovou vôľou. Korunka je určená na modlitbu spoločnú alebo osobnú bez rozdielu. Na Ježišov príkaz samotná sestra Faustína recitovala Korunku veľa krát sama. Pričom však používala tú formuláciu, ktorú jej nadiktoval Pán. Nie je teda správne meniť text Korunky, keď sa ju modlíme sami, a modliť sa ju v jednotnom čísle. Niekedy možno počuť túto chybu a nedovolenú deformáciu jej textu: na odčinenie mojich hriechov, alebo maj milosrdenstvo so mnou, čo je proti jasnej Ježišovej vôli. Takáto modlitba by nebola Korunkou k Božiemu milosrdenstvu. Ježiš týmto spôsobom bojuje proti egoizmu v modlitbe a pretvára modlitbu Korunky na skutok lásky. Treba sa vždy modliť v množnom čísle: s nami i s celým svetom. S nami vyjadruje osobu prosiaceho a všetkých, za ktorých sa chce alebo je povinný sa modliť. Celý svet zahrňuje všetkých žijúcich a všetky duše v očistci. Tým, že sa toto vzývanie opakuje v Korunke veľa krát, naznačuje ducha modlitby, ktorý sa chce vzbudiť a posilniť. Teda, že modlitba Korunky musí byť prejavom kresťanskej lásky ku všetkým. Naše osobné dobro, o ktoré v modlitbe prosíme, musí byť v našich úmysloch spojené so spoločným dobrom: s dobrom všetkých, s dobrom nášho spoločenstva, rodiny prirodzenej či rehoľnej, priateľov, kolegov, národa a Cirkvi. Čím viac a nezištnejšie spájame v našich úmysloch pri modlitbe naše osobné dobro so spoločným dobrom, tým viac praktizujeme milosrdenstvo, ktoré od nás Ježiš žiada. Dobro celého ľudstva a spoločenstva by sa malo nachádzať na prvom mieste. Dokazujú to slová, ktoré povedal Ježiš Sestre Faustíne 9. februára 1937: „Dcéra moja, reč tvojho srdca je mi milá. Keď sa modlíš túto korunku, približuješ ľudstvo ku mne“ (D 929).

Vysvetlenie významu slov modlitby

Veľmi dôležité je pochopiť správne význam slov, ktorými sa začína modlitba určená pre zrnká Otčenáša: Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo nášho Pána Ježiša Krista. Tu niekedy môže prísť k chybnému chápaniu termínu božstvo. Tento výraz tu jednoznačne nemôže znamenať božskú prirodzenosť, pretože božská prirodzenosť Ježiša Krista je tá istá, ako prirodzenosť Otca, a preto mu nemôže byť obetovaná. Môžeme s určitou odvahou povedať, že sám Spasiteľ ju nevytvoril, ale prevzal formuláciu, ktorá sa už dlho používala v Cirkvi a v teológii. Tridentský koncil v 16. storočí v dekréte o sviatosti Eucharistie túto formulu spomína výraz po výraze. Teda výraz božstvo v Korunke neoznačuje božskú prirodzenosť spoločnú trom božským osobám, ale vlastne a priamo len božskú osobu Ježiša Krista. Božská prirodzenosť je v tomto termíne vyjadrená iba nepriamo, teda skrze prostredníctvo osoby Ježiša.

Túto istú formuláciu nachádzame v modlitbe anjela, ktorú nadiktoval Lucii a jej malým spoločníkom vo Fatime v roku 1916. Opäť je tu eucharistický kontext. Jej text je nasledovný: Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, s hlbokou úctou sa Ti klaniam a obetujem Ti telo i krv, dušu i božstvo Ježiša Krista, prítomné vo všetkých svätostánkoch sveta, … Anjel v tomto prípade tiež nežiadal obetovať Najsvätejšej Trojici božskú prirodzenosť spoločnú trom osobám Trojice, ale božskú osobu Ježiša Krista. Celá jeho osoba obsahuje jeho ľudskú prirodzenosť a celú jeho božskú osobu. Cirkev uznala nadprirodzený charakter fatimských zjavení. Konkrétne to bol biskup z mesta Leiria v roku 1930. Nemohlo by sa tak stať v prípade, keby táto formulácia bola v rozpore s vierou, alebo ju ohrozovala.

Všimnime si, že tým, čo Bohu Otcovi v tejto modlitbe obetujeme, nie je jednoducho božstvo bez žiadneho ďalšieho vysvetlenia a charakteristiky. Predmetom obety teda nie je božská podstata, spoločná Otcovi, Synovi a Duchu Svätému, ale božstvo Ježiša Krista, ktoré v učení Cirkvi a teológov priamo a bezprostredne znamená božstvo vlastné Ježišovi, odlišné od božstva Otca – teda znamená to isté, čo jeho božská osoba. Celá veta telo a krv, dušu i božstvo Ježiša Krista označuje celú osobu Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna, t.j. jeho božskú prirodzenosť i celé jeho človečenstvo, zložené z tela i duše.

Toto je hlboko biblické vyjadrenie. Bohu Otcovi môžeme obetovať celú osobu vteleného Božieho Syna, lebo podľa, listu Efezanom sám Boh Syn, plniac úlohu, ktorú mu dal Boh, vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu (Ef 5,2). Z tohto textu vyplýva, že predmetom obety, ktorú Kristus zložil Bohu Otcovi, je On sám celý, t.j. jeho človečenstvo i jeho božská osoba. Keď sa modlíme ruženec a hovoríme tieto slová, zjednocujeme sa s obetou kríža, ktorú Ježiš priniesol pre našu spásu. A keď v tejto vete zdôrazňujeme, že je to najmilší Syn, ktorého obetujeme Bohu Otcovi, odvolávame sa na lásku, ktorú má večný Otec k svojmu Synovi, trpiacemu za nás. Dôsledne sa odvolávame na lásku večného Otca ku všetkým ľuďom, konkrétne na tú lásku, ktorá našla svoje najdokonalejšie vyjadrenie v Ježišovom bolestnom umučení. Inými slovami, utiekame sa k najsilnejšiemu motívu, kvôli ktorému môžeme byť vyslyšaní.

Pre jeho bolestné umučenie neznamená, že sa odvolávame na zadosťučinenie za naše hriechy, ktoré za nás Ježiš podstúpil, ale vernosť duchu a litere úcty nám skôr káže odvolávať sa na lásku – na Otcovo i Synovo milosrdenstvo k nám, na tú lásku, ktorú potvrdzuje Synovo utrpenie. Čiže znova zdôrazňujeme najsilnejší motív, na ktorom je postavená účinnosť Korunky. Jedno povedané, voláme: Nech toľko námahy a bolesti nevyjde nadarmo! Modliaci sa obetuje celého Ježiša, a to nie je v svojej podstate nič iné, ako slobodný skutok zjednotenia sa s obetou, ktorú pre našu spásu priniesol Ježiš na kríži. Keďže to bola obeta pre nás a za nás, v tomto zmysle nám patrí a môže byť obetovaná nami v úzkom spojení so samotným Kristom. Modliaci sa obetuje Večnému Otcovi milovaného Syna, čím sa odvoláva na Otcovu lásku k Synovi, ktorý trpí za nás. Nepriamo sa tak odvolávame na lásku samotného Boha Otca k ľuďom, na tú lásku, ktorá našla svoje najhlbšie vyjadrenie v bolestnom umučení Ježiša Krista. Inak povedané, ten, kto sa modlí Korunku, utieka sa do Božieho milosrdenstva, teda používa najsilnejší prostriedok, aby bol vypočutý.

Peter Mášik

Ježiš dvakrát označil tretiu hodinu popoludní, hodinu svojej smrti na kríži, sestre Faustíne a nám všetkým ako hodinu veľkého milosrdenstva pre svet. Všeobecné prisľúbenie platné pre všetkých je formulované Ježišom 10. októbra 1937 nasledovne: „O tretej hodine pros o moje milosrdenstvo zvlášť pre hriešnikov a aspoň na krátku chvíľu sa zahĺb do môjho umučenia, rozjímaj zvlášť o mojej opustenosti vo chvíli zomierania. Je to hodina veľkého milosrdenstva pre celý svet. Dovolím ti preniknúť do môjho smrteľného smútku. V tej hodine nič neodopriem duši, ktorá ma prosí pre moje umučenie …“ (D 1320).

Ježiš určil tri podmienky, aby modlitby, ktoré prednášame v hodine milosrdenstva, boli vypočuté: v modlitbe sa máme obrátiť na Ježiša, má to byť o tretej popoludní a máme sa odvolávať na hodnotu a zásluhy Pánovho umučenia. K týmto musíme pridať ešte tri ďalšie podmienky. Už z podstaty každej modlitby vyplýva, že jej predmet musí byť zhodný s Božou vôľou. Štruktúra úcty k Božiemu milosrdenstvu si vyžaduje, aby modlitba bola plná dôvery, aby bola vytrvalá, a ak to bude potrebné, aby sa veľa krát opakovala. Rovnako ako ostatné formy kultu Božieho milosrdenstva, aj hodina milosrdenstva si vyžaduje od ctiteľov činorodú lásku k blížnym, teda konkrétne skutky milosrdenstva.

Vo februári 1938, pár mesiacov pred smrťou sv. Faustíny, Ježiš počas jedného zjavenia dal pokyny, ako si má konať hodinu milosrdenstva. Všetkým nám prospeje, ak sa aj my budeme nimi riadiť. Osobitne je Pán Ježiš zdôrazňoval, aby v tejto hodine vyprosovala milosrdenstvo pre celý svet, predovšetkým pre hriešnikov. Povzbudzoval ju k tomu, aby v tejto hodine rozjímala o jeho bolestnom umučení, zvlášť o jeho opustenosti počas zomierania na kríži. Všetkým, ktorí budú rozjímať o jeho umučení,  prisľúbil milosť pochopenia veľkosti tohto utrpenia. Odporúčal vykonať si krížovú cestu, alebo – ak na to nebude dostatok času –na chvíľku navštíviť Ježišovo Srdce v Najsvätejšej sviatosti, prípadne, ak nie je možné ani to, na krátku chvíľu sa pohrúžiť do modlitby (porov. D 1572).

Peter Mášik

Chronológia života sv. Faustíny

25.VIII.1905: Narodila sa v dedinke Glogowiec. 27.VIII.1905: krst vo farnosti sv. Kazimíra vo Swinicach Warckich s menom Helena. 1914: Prvé sv. prijímanie. IX.1917: Začína chodiť do základnej školy.
1921: Pracuje u známych – Bryszewských v Aleksandrowe Lodzkom.
1922: Vracia sa do rodného domu a oznamuje rodičom svoj úmysel vstúpiť do kláštora – nesúhlas rodičov.
1922 jeseň: Cestuje za prácou do Lodže. Viac ako rok pracuje v obchode Marcjanny Sadowskej na ul. Abramowského 29 (2.II.1923 – 1.VII.1924).
VII.1924: Cestuje do Varšavy s úmyslom vstúpiť do kláštora. Predstavená Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva m. Michaela Moraczewská jej prisľúbi prijatie do kláštora, ale predtým jej doporučuje pracovať, aby si pripravila skromnú výbavu.
1.VIII.1925: Vstupuje do Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva vo Varšave na ul. Žytniej 3/9.
23.I.1926: Cesta do domu noviciátu v Krakove, kde absolvuje dvojročný noviciát.
30.IV.1926: Obliečka, dostáva habit a rehoľné meno – sestra Mária Faustína.
30.IV.1928: Skladá prvé rehoľné sľuby: čistoty, chudoby a poslušnosti.
31.X.1928: Cesta do rehoľného domu vo Varšave. Pracuje v kuchyni.
21.II. – 11.VI.1929: Pobyt vo Vilniuse (zastupuje sestru, ktorá je na tretej probácii).
VI.1929: Je pridelená do práce v novopostavenom dome kongregácie na ul. Hetmanskej vo Varšave.
7.VII.1929: Cesta do Kiekrza pri Poznani (zastupuje v kuchyni chorú sestru).
X.1929: Je vo varšavskom dome kongregácie na Žitnej ulici.
V. – VI.1930: Prichádza do domu kongregácie v Plocku. Pracuje najprv v pekárni, potom v kuchyni a nakoniec v obchode s pečivom.
22.II.1931: Videnie Pána Ježiša, ktorý jej káže namaľovať obraz podľa vzoru, ktorý vidí.
XI.1932: Príchod do Varšavy na päťmesačnú tretiu probáciu, pred zložením večných sľubov. V tom istom mesiaci si koná exercície vo Walendowepred začiatkom probácie. Spovedník potvrdzuje nadprirodzený pôvod jej videní.
1.V.1933: Skladá večné rehoľné sľuby.
25.V.1933: Cesta do Vilniusu. Práca v záhrade.
2.I.1934: Prvýkrát ide k maliarovi E. Kazimirowskému, ktorý má maľovať obraz Božieho Milosrdenstva.
29.III.1934: Obetuje sa za hriešnikov a zvlášť za tie duše, ktoré stratili dôveru v Božie milosrdenstvo.
V.1935: Pán Ježiš žiada založiť novú kongregáciu.
13. – 14.IX.1935: Modlitba Korunky k Božiemu Milosrdenstvu.
21.III.1936: Opúšťa Vilnius a cestuje do Varšavy.
IV.1936: Je preložená do domu v obci Derdy (2 km od Walendowa).
11.V.1936: Cesta z Derd natrvalo do Krakova.
9.XII.1936 – 27.III.1937: Liečenie v nemocnici na Pradniku.
29.VII. – 10.VIII.1937: Pobyt v Rabke.
X.1937: Hodina Milosrdenstva.
21.IV.1938: Zhoršenie zdravotného stavu a opätovný pobyt v nemocnici na Pradniku.
17.IX.1938: Návrat z nemocnice do kláštora.
5.X.1938 – o 22.45 hod.: Sestra Mária Faustína Kowalská zomiera.
7.X.1938: Pohreb.
21.X.1965: V krakovskej arcidiecéze začiatok informačného procesu vo veci beatifikácie Sestry Faustíny.
25.XI.1966: Prenesenie telesných pozostatkov Sestry Faustíny z kláštorného cintorína do kaplnky sestier Matky Božieho Milosrdenstva v Krakove-Lagiewnikách.
20.IX.1967: Ukončenie diecézneho informačného procesu slávnostným zasadaním, ktoré viedol kardinál Karol Wojtyla.
18.IV.1993: Beatifikácia Sestry Faustíny v Ríme.
30.IV.2000: Svätý otec Ján Pavol II. vyhlásil Sestru Faustínu za svätú v Ríme na Námestí sv. Petra. Ustanovenie Sviatku Božieho Milosrdenstva v celej Cirkvi.

Pápeži o svätej Sestre Faustíne

Ján Pavol II.

„Pozdravujem ťa, Sestra Faustína. Odo dneška ťa bude Cirkev nazývať blahoslavenou… Faustína, aká podivuhodná bola tvoja cesta! Kto by si pomyslel, že práve teba – chudobnú dcéru mazovieckého poľského ľudu – si vyberie Kristus, aby si svetu pripomenula pravdu o veľkom Božom tajomstve milosrdenstva. Toto tajomstvo sa stalo prorockým volaním vo svete, v Európe. Veď tvoje posolstvo o Božom Milosrdenstve sa narodilo akoby deň pred strašnou katastrofou 2. svetovej vojny. Určite by si bola prekvapená, keby si na zemi mohla zakúsiť, čo tvoje posolstvo znamenalo pre trpiacich v tej strašnej dobe pohŕdania, a ako sa rozšírilo po celom svete. Hlboko veríme, že dnes už v Bohu vidíš plody svojho posolstva na zemi. Dnes pri samom Prameni zakúšaš, kto je tvoj Kristus: dives in misericordia. „Cítim dobre,” napísala Sestra Faustína vo svojom Denníčku, „že moje poslanie sa neskončí so smrťou, ale sa začne.” A tak sa aj stalo. Posolstvo Sestry Faustíny trvá a prináša udivujúce plody. Akým podivuhodným spôsobom si jej úcta k Milosrdnému Ježišovi razí vo svete cestu a získava si toľko ľudských sŕdc! Je to rozhodne znamenie čias – znamenie nášho 20. storočia. Bilancia tohto končiaceho sa tisícročia, okrem výsledkov, ktoré mnohokrát prevýšili predchádzajúce epochy, obsahuje aj hlboký strach z budúcnosti. Kde teda, ak nie v Božom Milosrdenstve, nájde svet záchranu a svetlo nádeje?”
Rím, 18. apríla 1993 – blahorečenie Sestry Faustíny

„Odovzdajte budúcim generáciám posolstvo o Božom Milosrdenstve, ktorému sa zapáčilo toto miesto, a na ktorom sa zjavilo svetu. Na konci dvadsiateho storočia je zrejmé, že svet potrebuje toto posolstvo väčšmi než kedykoľvek predtým. Zaneste ho novému storočiu ako kvas nádeje a záruku spásy.”
Krakov – Blonia, 15. júna 1999

„Obraciam svoj zrak na Sanktuárium v Lagievnikách a ďakujem Bohu, že si vyvolil krakovskú Cirkev za mimoriadneho svedka svojho milosrdenstva. Prosím vás, bratia a sestry, zaneste milosrdenstvo každému, kto ho potrebuje. Buďte apoštolmi Božieho Milosrdenstva. Buďte nimi teraz i v novom tisícročí. Nech vám Boh žehná.“
Krakov – Blonia, 15. júna 1999

„Dnes zakúšam naozaj veľkú radosť, že celej Cirkvi môžem ukázať život a svedectvo Sestry Faustíny Kowalskej ako Boží dar pre dnešnú dobu. Božia prozreteľnosť zariadila, že život tejto pokornej dcéry poľskej zeme bol úzko spojený s dejinami 20. storočia, ktoré sa nedávno skončilo. Kristus jej zveril svoje posolstvo milosrdenstva v rokoch medzi prvou a druhou svetovou vojnou. Kto si pamätá na udalosti tých rokov, kto bol ich svedkom, zúčastnil sa ich a zakúsil strašné utrpenie spôsobené miliónom ľudí, vie veľmi dobre, ako veľmi sme toto posolstvo potrebovali. Ježiš povedal Sestre Faustíne: Ľudstvo nenájde pokoj, kým sa s dôverou neobráti na moje milosrdenstvo (Den. 300). Práve poľská rehoľná sestra sa pričinila o to, že toto posolstvo bude navždy úzko spojené s 20. storočím, ktoré uzatvára druhé tisícročie a je mostom k tretiemu. Nie je to nové posolstvo, ale môžeme ho považovať za dar mimoriadneho osvietenia, ktoré nám umožňuje lepšie prežívať evanjelium Veľkej noci a niesť ho ako lúč svetla našim súčasníkom. Čo nám prinesú nastávajúce roky? Aká bude budúcnosť človeka na zemi? Nie je nám dané vedieť to. Je však isté, že napriek ďalším úspechom nebudú, žiaľ, chýbať ani bolestné skúšky. Ale svetlo Božieho Milosrdenstva, ktoré Boh chcel nanovo zveriť svetu skrze charizmu Sestry Faustíny, bude osvetľovať ľudské cesty v treťom tisícročí.“
Rím, 30. apríla 2000 – svätorečenie Sestry Faustíny

„Svätorečenie Sestry Faustíny je mimoriadne presvedčivé. Týmto svätorečením chcem dnes odovzdať posolstvo milosrdenstva novému tisícročiu. Odovzdávam ho všetkým ľuďom, aby sa učili poznávať skutočnú tvár Boha i skutočnú tvár človeka.”
Rím, 30. apríla 2000

Ako veľmi potrebuje dnešný svet Božie milosrdenstvo! Zo všetkých kontinentov sa z hlbín ľudského utrpenie vznáša volanie o milosrdenstvo. Tam, kde vládne nenávisť a túžba po pomste, kde vojna prináša bolesť a smrť nevinným, tam je potrebná milosť Božieho milosrdenstva, ktorá utišuje ľudskú myseľ i srdce a prináša pokoj. Tam, kde chýba úcta k životu a ľudskej dôstojnosti, tam je potrebná milosrdná Božia láska, lebo v jej svetle vidíme neobyčajnú hodnotu každej ľudskej bytosti. Svet potrebuje milosrdenstvo, aby vo svetle pravdy skoncoval s nespravodlivosťou. Preto v tomto sanktuáriu chcem dnes slávnostne zasvätiť svet Božiemu Milosrdenstvu. Konám tak s vrúcnou túžbou, aby sa posolstvo o milosrdnej Božej láske, ktoré tu bolo ohlásené prostredníctvom Sestry Faustíny, dostalo ku všetkým obyvateľom zeme a naplnilo ich srdcia nádejou. Nech sa toto posolstvo šíri z tohto miesta do celej našej milovanej vlasti i do celého sveta. Nech sa spĺňa záväzné prisľúbenie Pána Ježiša, že odtiaľ má vyjsť iskra, ktorá pripraví svet na jeho posledný príchod (porov. Den. 1732). Treba roznecovať túto iskru Božej milosti. Treba odovzdávať svetu oheň milosrdenstva. V Božom milosrdenstve nájde svet pokoj a človek šťastie! Túto úlohu zverujem vám, drahí bratia a sestry, Cirkvi v Krakove, v Poľsku a všetkým ctiteľom Božieho Milosrdenstva, ktorí sem budú prichádzať z Poľska i z celého sveta. Buďte svedkami Milosrdenstva!”
Krakov, 17. augusta 2002

Cirkev sa od svojho vzniku hlási k tajomstvu kríža a zmŕtvychvstania, učí o Božom milosrdenstve, ktoré je zárukou nádeje a prameňom spásy človeka. Avšak dnes je vyzvaná na to, aby hlásala svetu toto posolstvo. Nemôže túto úlohu zanechať, keďže ju na to vyzýva sám Boh svedectvom sv. Sestry Faustíny. Vybral si na to našu dobu. Možno preto, že dvadsiate storočie sa napriek očividným úspechom v mnohých oblastiach zvlášť vyznačovalo tajomstvom neprávosti. S dedičstvom dobra, ale aj zla sme vstúpili do nového tisícročia. Pred ľudstvom sa otvárajú nové perspektívy rozvoja a zároveň nové nebezpečenstvá. Človek často žije tak, akoby Boha nebolo. Privlastňuje si Stvoriteľovo právo zasahovať do tajomstva ľudského života. Snaží sa rozhodovať o jeho bytí, genetickými manipuláciami vymedzovať jeho podobu a nakoniec určovať hranicu smrti. Odmietaním Božích zákonov a morálnych zásad sa otvorene stavia proti rodine. Rôznymi spôsobmi sa snaží udusiť Boží hlas v ľudských srdciach; samého Boha chce urobiť veľkým neprítomným v kultúre a spoločenskom vedomí národov. Tajomstvo neprávosti sa ustavične dostáva do sveta, v ktorom žijeme. Človek zakúša toto tajomstvo a prežíva strach z budúcnosti, strach pred prázdnotou, pred utrpením a zničením. Možno práve preto, svedectvom skromnej rehoľnej sestry z Lagievník, Kristus vstupuje do našich čias, aby jednoznačne poukázal na prameň uspokojenie a nádeje, ktorý je vo večnom milosrdenstve Boha. Je veľmi potrebné, aby jeho posolstvo o milosrdnej láske zaznelo novou silou. Svet potrebuje túto lásku. Prišiel čas, aby sa Kristovo posolstvo dostalo ku všetkým. Predovšetkým k tým, ktorí svoje človečenstvo a dôstojnosť strácajú v mystérium iniquitatis. Prišiel čas, aby posolstvo o Božom Milosrdenstve vzbudilo v ľudských srdciach nádej a stalo sa počiatkom novej civilizácie – civilizácie lásky. Cirkev chce neúnavne a zanietene hlásať toto posolstvo slovom, ale aj horlivým praktizovaním milosrdenstva.”
Krakov, 18. augusta 2002

Ak spomínam Sestru Faustínu a kult milosrdného Krista, ktorý rozšírila, robím to preto, lebo aj ona patrí do našich čias. Žila v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia a zomrela pred druhou svetovou vojnou. Práve v tom čase jej bolo zjavené tajomstvo Božieho milosrdenstva a to, čo prežila, zaznamenala vo svojom Denníčku. Tým, ktorí prešli skúškami druhej svetovej vojny, sa slová napísané v Denníčku svätej Faustíny javia ako zvláštne evanjelium Božieho milosrdenstva v perspektíve dvadsiateho storočia. Ľudia tohto storočia posolstvu porozumeli. Pochopili ho v dramatickej kumulácii zla, ktoré priniesla druhá svetová vojna a ukrutnosti totalitných systémov. Akoby Kristus chcel zjaviť, že mierou vymedzenou zlu, je v konečnom dôsledku Božie milosrdenstvo. V Božom milosrdenstve je, samozrejme, obsiahnutá aj spravodlivosť, no nie je konečným slovom Božieho plánu v dejinách sveta, obzvlášť v dejinách človeka. Boh vždy dokáže vyťažiť zo zla dobro, Boh chce, aby všetci boli spasení a dospeli k poznaniu pravdy (porov. 1 Tim 2, 4) – Boh je láska (porov. 1 Jn 4, 8). Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus, ako sa zjavil Sestre Faustíne, je zvláštnym zjavením tejto pravdy (…). Akoby Kristus chcel prostredníctvom nej (Sestry Faustíny) povedať: Zlo definitívne nezvíťazí!”
Pamäť a identita, s. 59-60

Benedikt XVI.

„Tajomstvo milosrdnej lásky Boha bolo v centre pontifikátu môjho ctihodného predchodcu. Uznal on duchovnú skúsenosť skromnej rehoľnice sv. Faustíny Kowalskej. Slová, ktoré povedal pri posvätení nového Sanktuária Božieho Milosrdenstva v Krakove v roku 2002, boli syntézou jeho náuky. Povedal vtedy, že úcta k Božiemu Milosrdenstvu nie je nejakou druhoradou pobožnosťou, ale integrálnou súčasťou viery a modlitby kresťana.”
Rím, 23. apríla 2006

„Navštívil som aj Sanktuárium Božieho Milosrdenstva v Lagievnikách, kde som zdôraznil, že len Božie milosrdenstvo osvetľuje tajomstvo človeka. V kláštore pri sanktuáriu, v ktorom som kontemploval rany zmŕtvychvstalého Krista, Sestra Faustína Kowalská dostala posolstvo dôvery pre ľudstvo, posolstvo o Božom Milosrdenstve, ktorého interpretátorom sa stal Ján Pavol II. Toto posolstvo je skutočne hlavným posolstvom pre naše časy: Milosrdenstvo ako Božia moc, ako Božia miera vymedzená zlu celého sveta.”
Rím, 11. júna 2006